Autá Testy

TEST Dacia Jogger 1.0 TCe– Ostaň takým, akým si…

Ostaň takým, akým si a nechaj teraz ostatných, aby sa prispôsobili. Toto by bola veta, ktorú by som adresoval Joggeru za predpokladu, že by ju dokázal vnímať. Keby mi pred desiatimi – dvadsiatimi rokmi niekto tvrdil, že takto budem vnímať akúkoľvek Daciu, asi… Nie asi, určite by som mu v tom lepšom prípade neveril. A prečo sa na Jogger takto pozerám?

Tým hlavným dôvodom je fakt, že Dacia modelom Jogger ponúka auto, ktorým vyplnila medzeru na trhu funkčných, rodinných, cenovo dostupných MPV vozidiel. Po týždni s týmto autom si dovolím tvrdiť, že vytlačiť ho z tejto pozície bude v krátkodobom horizonte úloha takmer nemožná, v tom strednodobom mimoriadne ťažká.

Nevyhnutne tolerovaná záplata pre chudšiu peňaženku? Pri Dacii to v minulosti možno platilo. Doba sa však mení tak z pohľadu automobilky, ako aj samotných spotrebiteľov. Dnes to však neplatí a zákazník Dacie dostáva auto, ktoré ponúka ďaleko viac, ako iba elementárne naplnenie potreby prepravy. Dostáva vkusný dizajn, výbornú funkčnosť, veľmi príjemné „pracovné“ prostredie a v prípade Joggeru aj variabilitu, ktorá v niektorých smeroch predbieha konkurenciu. Konkurenciu, ktorá takmer neexistuje.

Viem, že hodnotenie dizajnu je čisto subjektívne, ale aj na priek tomu som za celý ten čas nestretol s názorom, že Jogger je škaredý. Práve naopak. Hlavne ľudia (ale nie iba), ktorí sú mimo celého automobilového diania, teda „bežní spotrebitelia“, reagovali značne prekvapene na logo Dacie osadené v prednej maske. Pozitívne prekvapene. Tak ako mne, aj im sa Jogger páčil. Všetko to pekné a vkusné začína prednými LED svetlami, ktoré pri režime denného svietenia tak trochu pripomínajú Volvo (možno iba mne, keďže Volvo vlastním). Označenie svetiel názvom automobilky je už iba podčiarknutie faktu, že za ich dizajn sa Dacia ozaj nemusí hanbiť. Je veľkou škodou, že diaľkové svetlá ostali s aj keď nie zlou, ale predsa len halogénovou technológiou. Veľmi podobné, vlastne takmer úplne rovnaké to je u zadných svetiel. Tak trochu Volva s označením Dacia. V testovanej verzii Extreme Limited Edition je celé auto doplnené ochrannými plastovými prvkami a úprimne musím priznať, že v prípade kúpy by práve toto bola moja voľba – kombinácia Terracotta (oranžovej) farby s „Extreme“ doplnkami. Vyššia karoséria umožňuje pohodlné nastupovanie – vystupovanie, usádzanie dieťaťa do detskej sedačky, či nakladanie tovaru do batožinového priestoru. Navyše, ani pri mojich 185 centimetroch som sa nemusím skláňať pri otvorených piatych dverách. Celá silueta vozidla pôsobí veľmi vkusne, bežne, nerušivo. A tak to je aj správne. Presne toto by som očakával od vozidla, ktoré má slúžiť. A slúži veľmi dobre.

Čo si zaslúži zvýšenú pozornosť u Joggera? Interiér. Jednoznačne interiér. Prepracovaný, moderný, vkusný. Ako prvá udrie do očí kombinácia zaujímavého látkového poťahu – doplnku dverí a prístrojovej dosky. Jednoduché riešenie, ktoré na 100 % plní svoj účel za predpokladu, že tým účelom je cítiť sa príjemne a nepozerať sa na „nudu“. Ergonómia Joggera? Kým som v predchádzajúcich, ale aj v súčasnom modely Dustra riešil mne nie príliš vyhovujúce ergonomické riešenia viacerých častí, Jogger je úplne inde. Musím priznať, že mám neštandardný posed v autách. Presnejšie volant relatívne vysoko a pritiahnutý viac k sebe, sedadlo zase dosť zvislo nastavené. Často sa stretávam s tým, že moje „ideálne“ nastavenie sa nedá ideálne nastaviť. V tomto prípade to je úplne bez najmenšieho problému, čo zvýrazňuje variabilitu individuálneho nastavenia. Ďalším pozitívom sú miesta na „odloženie“ rúk – stredová a dverová opierka. Dostatočne široké a veľmi dobre umiestnené (Duster to má úplne na …). Infotainment? Konečne. To je slovo, ktoré asi najlepšie opisuje moje vnímanie tejto časti vozidla. V Dacii som ho mal zaradený medzi veci, „ktoré jednoducho nechceš“. Teraz je relatívne rýchly, dotykové ovládanie presné a menu nastavené prehľadne a intuitívne. A moja vďačnosť automobilke bez pochýb patrí aj za zachovanie prehľadného manuálneho ovládania klímy.

Jogger je ponúkaný v 5, aj v 7 miestnej verzii. Moja 7-čka dostala záťažovú skúšku v podobe dvojmetrového, 125 kíl vážiaceho kamaráta. Hej, treba povedať, že to bolo celkom komické a vôbec to nebolo pohodlné, ale prežil to s hodnotením „tam si sadnem už iba vtedy, ak to nepôjde inak“. Nie sú to, a určite ani neboli plánované ako plnohodnotné miesta, ale aj veľký dospelý chlap sa tam vie poskladať, takže pre deti, či útlejšie postavy to nebude úplné trýznenie, čo pri treťom rade sedadiel nie je úplná samozrejmosť, ale skôr výnimka. A po jednoduchom vybratí tretieho radu sedadiel vznikne priestor, v ktorom by dala cez hranice prepašovať aj celá afgánska rodina – viac ako 700 litrov.

 Vo vnútri som však našiel aj vec, ktorá dávala zmysel iba človeku, ktorý ju vymyslel a pretlačil do sériovej výroby – držiak telefónu. Ja vlastne ani neviem, či to je držiak na telefón, alebo iba pokus o vtip, ale dúfam, že človek, ktorý to navrhol a pretlačil do sériovej výroby už v Dacii nepracuje.

Čo sa týka motorizácie, aktuálne sa pri jej výbere veľmi nezapotíte. Možnosti voľby máte presne dve. Vlastne iba je to iba jedna možnosť s dvoma variantami. Litrový trojvalec za a) TCe 100 ECO-G so 100 konskými silami a možnosťou jazdiť aj na skvapalnený plyn a za b) čisto benzínová verzia TCe 110 so 110 ps (testovaná verzia). V pláne je rozšírenie ponuky o hybridný pohon, ale na to si ešte pár mesiacov budeme musieť počkať. A aby sa to rozhodovanie náhodou nepretiahlo, obe verzie sú k dispozícii výlučne so 6-stupňovou manuálnou prevodovkou, čo je pre mňa v tomto smere trochu sklamaním. Pri aute na denné používanie jednoducho chcem mať voľbu medzi manuálom a automatom. Ak by niekoho prepadla vnútorná potreba ofrflať trojvalcovú „malokalibrovku“, hneď mu zoberiem vietor z plachiet. Nie, vôbec to nie je slabé a nie, vôbec sa to netrápi a zase nie, na diaľnici nevyskočí spotreba do závratných výšok. Ak by bol ešte nejaký ďalší „štandardný“ argument, rád sa podelím o svoje pocity a zážitky s týmto motorom, ale často to bude to „nie“. Teraz k „áno“. Áno, v kombinácii s prvými krátkymi stupňami prevodovky je to veľmi svižné zvezenie a áno, má výbornú spotrebu, kde sa úplne v pohode a bez trápenia dá jazdiť pod 6 litrov a áno, aj pri diaľničných kilometroch je spotreba stále v pohode.

Podvozok je nastavený príjemne. Nič tvrdé, uskákané, ale rovnako tak to nebol žiadny plávajúci koráb. Jednoducho taký ten dobrý priemer, ktorý sa dokáže vysporiadať aj s (ne)kvalitou bežných slovenských ciest. Pri svižných prejazdoch sa síce dostával na svoje hranice, ale pekne to dal vedieť cez jemné hrnutie na predných, alebo ľahko vnímateľné odchádzanie zadných kolies. Zdôrazňujem, že aj keď som použil slovné spojenie „svižný prejazd“, tak si nemyslím, že akýkoľvek budúci majiteľ Joggera bude mať záujem a vôľu jazdiť podobným tempom. Proste toto auto na to nie je určené, aj keď som to musel (a trochu aj chcel) vyskúšať. Na brzde je to pekne dávkovateľné. Vcelku a jednoducho povedané jazdí tak, že neprekvapí (čo je aj dobre), nepoteší (čo je úplne v pohode), ale určite to nebude nepríjemné (čo je asi najdôležitejšie).

Dizajn exteriéru, interiéru, funkčnosť, motorizáciu, podvozok. Asi som spomenul všetky základné veci, ktoré spomenúť treba okrem ceny. Dacia Jogger 1,0 TCe 110 Extreme v 7-miestnej testovanej verzii sa stále dostane pod 20 000 Eur s DPH, čo mu dáva extrémne dobrý pomer „value for money“, teda hodnoty, ktorú za svoje peniaze dostanete. Nechcel by som byť teraz v koži odborníkov iných automobiliek zodpovedajúcich za tento segment trhu, lebo toto prekonať…. Ale to som už spomínal na začiatku.

Galéria

Peter

Mohlo by Vás zaujímať

Sledujte nás

newsletter

    sociálne siete

    careramagazin na Facebooku

    Vyhľadávanie