Celé to skrslo ako jedna taká malá bláznivá myšlienka. V týždni, kedy sme mali ísť na malú dovolenku raftovať do slovinskej obce Bovec, som dostal na test malé Twingo GT. Rozhodol som sa preto pre menší experiment a otestovať mini “hot hatch” v takých neslovenských podmienkach. Zobral som Twingo do Slovinska – na 500 km dlhú cestu po diaľniciach a zvyšných 50 km okresných ciest vedúcich cez viaceré horské prechody.
Tých prvých päťsto zhltlo Twingo bez akýchkoľvek problémov, no čím som bol bližšie odbočke na talianske Tarvisio, pri ktorom sa schádza z diaľnice, tým viac som bol zvedavý, ako sa s tým tento francúzsky krpec popasuje. Celá trasa z Tarvisia do Bovca meria presne 30 kilometrov a vedie cez hraničný priechod, ktorým je horský prechod Passo del Predil.
Kľukatá stúpajúca cesta popri krásnom jazere na talianskej strane je priam vykúpením z tej diaľničnej letargie. Keďže tento hraničný priechod je relatívne intenzívne využívaný, s nejakým extra športovaním tu nerátajte, radšej sa kochajte perfektnými scenériami. Po prejdení dnes už symbolických hraníc, ktoré z oboch strán lemujú staré (predpokladám) vojenské bunkre, narazíte čoskoro na malú križovatku. Jedna cesta vedie ďalej do vodáckeho centra v doline, do dedinky Bovec (smer Strmec na Predelu a Log pod Mangartom), kam sme mali aj my namierené, ta drúha zasa na kopec. Mangart ale pre tentoraz nechávam v spätnom zrkadle a púšťam sa dolu svahom zdolávať zákruty smer Bovec. Twingo sa vďaka vyladeniu od chlapcov z Renault Sport drží, nenechá sa zahanbiť ani pri ďaleko výkonnejších autách, ktorým však akosi chýba odvaha užiť si túto krásnu cestu.
Keďže som nechcel narušovať dovolenkový plán, cestu na Mangartské sedlo som si nechal na skoré ráno, kým všetci turisti ešte spia. Skorý odchod o piatej hodine rannej sa ukázal ako ideálny, keďže na ceste som nestretol ani jednu živú dušu. Cesta z Bovca späť k odbočke na Mangart mi zabrala približne 20 minút svižnej jazdy, počas ktorej som mohol vyskúšať ako tento drobec s pohonom a motorom vzadu hltá zákruty.
Konečne vidím odbočku na cestu číslo 902 a tep sa zrýchľuje. Ideme na to. Mangart som ešte nikdy nevidel, hoci v jeho bezprostrednom okolí som snáď už piaty raz. Šplhám sa prvé kilometre, Twingo vytáčam do červeného poľa pomyselného otáčkomeru a uloženie motora vzadu sa ukazuje ako ideálne, keďže Slovinci sa neunúvali spraviť cestu dostatočne širokú pre dve normálne veľké autá. Na úzkom páse asfaltu som tak veľmi vďačný za mikro rozmery Twinga.
Vychádzam z tmavej lesnej časti a konečne sa predo mnou začína týčiť kopec, ktorý sa práve chystám zdolať. Výhľady sú už tu fantastické a cesta ešte viac divočie. Miestami je nebezpečná a chyby určite neodpúšťa, preto radšej krotím vášne. Skalnaté steny sa striedajú s prenádhernými tunelmi vytesanými do kameňa a ja pri ľadovom vzduchu, ktorý mi fúka cez pootvorené okno cítim, ako sa vyplavuje adrenalín. Mangart je nádherný.
To som ale ešte stále nebol úplne hore, kde stúpanie zjemňuje a miesto kľukatých vracákov režem Twingom cestu vyliatu po chrbte priľahlých hrebeňov. Otvorené výhľady, prenádherná scenéria a prvé náznaky snehu dávajú tušiť, že sa blížim ku koncu. Údajne je to najvyššie položená cesta v Slovinsku a dá sa dostať až do výšky okolo 2 070 metrov nad morom. Žiaľ, kvôli nebezpečenstvu padajúcich skál bol úplný vrchol uzavretý a tak som zastavil tesne pod sedlom (vo výške okolo 1 950 m.n.m.) a ešte raz sa pokochal výhľadom. Zimné dva stupne a silný vietor mi však nedovolil posadiť sa tu na dlho a vychutnať si túto chvíľu ešte viac.
Oh, zabudol som povedať, že Twingo GT to zvládlo úplne bravúrne a do podmienok, ktoré na týchto cestách panujú, by som si ťažko vyberal niečo výrazne lepšie. Rýchlosť a sila tu totiž nehrajú až takú rolu, pretože cesty sú úzke a málo prehľadné. Oveľa viac sa tu oplatí vziať malé mrštné auto, ktoré sa dokáže v zákrutách dobre obracať a nechýba mu chuť akcelerovať. Aj napriek tomu však patrí výjazd na Mangart medzi moje TOP automobilové zážitky a cestu číslo 902 zaraďujem medzi jednu z najkrajších ciest, aké som kedy prešiel.
Galéria
