Horúcu kávu obyčajne nepijem. Preferujem skôr jej studené varianty (cold brew, espresso tonic), ale ak už niet inej možnosti a potrebujem instantný nakopávač, zájdem si do ofisovej kuchyne, neochotne stlačím tlačidlo s logom malej kávy a čakám na extrakt z prepálených zŕn lacnej kávy. Následne, po prvom uchlypnutí prídu výčitky, prečo som si doma zabudol pripraviť tú svoju.
Podobná situácia nastala začiatkom minulého týždňa, kedy som sa vybral do Bratislavy a – chtiac-nechtiac – som si opäť zabudol svoju obľúbenú kávu. Ofis zavretý kvôli koronavírusu nepripadal v úvahu ako alternatíva dobitia energie, a tak sa začala naháňačka za rannou porciou kávy. Benzínka? Pche, otrasná kvalita… Kaviareň? Problém s parkovaním. Obzvlášť v centre mesta, kde sa človek dočká poriadnej kávy. A potom mi to trklo! Kávovňa, jasné!
Neprešlo ani 15 minút a už som chlípal svoju dávku kofeínu z papierového pohárika. „Mokka in the Mokka,“ napadol mi „superkreatívny“ headline, keď som využil štít nad budíkmi ako perfektný držiak kávy. Sedel som na parkovisku pod Kolibou, čakajúc na vyprázdnenie lokality, aby som mohol začať fotiť. Obzeral som sa vôkol seba a po necelom týždni v Opli Mokka som mal pocit, že nie tá v pohári, ale tá, v ktorej sedím, je najlepšia Mokka, akú som kedy mal.
Toto malé mestské SUV, alebo nazvime to korektnejšie – crossover, sa po dizajnovej stránke vydarilo. Zvonka, i zvnútra. Verte-neverte, zavesil som jednu fotku na Instagram a ľudia mi písali zväčša pozitívne reakcie. Možno je to tým, že Opel patrí do koncernu Stellantis a čo-to prevzal od podarených Peugeotov. Neviem, ale musím povedať, že oproti poslednej testovačke menom Grandland X, ktorú som fakt nemusel, je toto príjemná zmena.
Aj v interiéri to hrá spolu celkom fajn. Mám rád, keď sú všetky prvky orientované na šoféra, pôsobí to na mňa tak, ako keby som bol pánom svojho auta a nikto iný mi naň nemá siahať. Nech sa páči, odvezte sa, ale ničoho sa nechytajte! Čo mi trochu vadilo, sú relatívne široké A-stĺpiky, cez ktoré som mal občas problém prehľadne vidieť. No a ako 190 cm vysokému človeku mi vadil typický pežoťácky problém, ktorý teraz zdedil aj Opel – nízko posadený volant, ktorý pri vystupovaní zavadzia. Skrátka, aj keď mám sedadlo nastavené najnižšie a volant najvyššie, pri nastupovaní a vystupovaní sa výrazne obtieram kolenom o jeho spodnú sploštenú časť. Toto je niečo, s čím by sa mi z dlhodobého hladiska ťažko žilo, takže si pred kúpou nasadanie a vysadanie skúste (možno u vás to nebude problém).
S kávou Mokka sa dá táto benzínová menovkyňa porovnať aj z hladiska objemu motora. Jedna-celá-dva litra síce môže byť na pohľad veľa, ale podobne ako pri instantnej káve, neroztrhne vás z toho. Je to možno aj preto, že Opel Mokka má iba tri valce s turbom a výkon 96 kW (130 k), spojený s osemstupňovou automatickou prevodovkou. Tá síce radí plynule, avšak berie si čo-to z už aj tak slabšej dynamiky auta. Podobne, ako dávka kofeínu na dne šálky, však čiastočne pomôže režim Sport, ktorý vytlačí z motorčeka maximum, pridá zvuk závoďáku do reproduktorov a pocitovo vystrelí Mokku vpred o niečo dynamickejšie. Nie je to efekt ristretta alebo red-bullu, no na bežné jazdenie v meste či po diaľnici to postačí. Navyše, aspoň vás spotreba nezruinuje. Tá sa totiž hýbe kombinovane okolo siedmich litrov paliva na sto kilometrov. Môže za to isto aj nízka hmotnosť na úrovni 1 295 kg.
Poviem vám to takto. Mokku nemám rád. Siaham po nej iba vtedy, ak po ruke nemám svoje cold brew. Príde mi mdlá, posilní ma len dočasne, no možno som len nemal šancu zažiť dobrú mokku. Teda vlastne, až dodnes. Mokka od Opla je dobre namiešaným variantom, ktorý sa v mestskej konkurencii nestratí. Bude to mať pri všetkých tých Volkswagenoch, Škodovkách, Hyundaioch, Kiách a Peugeotoch ťažké, ale skúste si zájsť do konfigurátora, dá sa skutočne pekne navoliť, vďaka čomu bude vynikať na cestách (zeleno-čierna, FTW!) a – ako som už vravel – dobre poslúži pri každodennom plnení mestských i mimomestských úloh.
Galéria
