Nie je nič lepšie, ako si v horúcich dňoch trocha schladiť hlavu. Súhlasíte? My motoristi, spájame túto potrebu ešte s jednou tradíciou, ktorá je prítomná už od roku 2014. Ak nadíde ten deň, že máme tepla už plné zuby a treba trocha vypnúť (vlastne, nie tak celkom) a nadýchať sa čerstvého vzduchu – zvyčajne v júni a v septembri – s otvorenou náručou nás víta jedna z najkrajších európskych ciest, ťiahnuca sa až do výšky 2 504 m.n.m. Áno, reč je o Grossglockner Hochalpenstrasse, teda v rodnej reči vysokohorská cesta pod veľkým zvonom!
Tento skvost uprostred krásnej prírody slúži ľuďom už od 3. augusta 1935, kedy túto 48 kilometrov dlhú trasu sprístupnili pre prvé vozidlá. V reči čísel – prekonáva 1 748 výškových metrov a obsahuje 26 číslovaných zákrut (vracákov), pričom najvyššie, ako je možné sa autom dostať, je až 2 571 m.n.m. A verte mi, keď vystúpite z auta, ovalí vás facka z toho výhľadu, tlaku a vzduchu!
Niet bližšieho a krajšieho úseku, ktorý by zároveň poskytol toľko šoférskej zábavy, kvalitného asfaltu a rôznorodého počasia, vďaka ktorému si môžete otestovať viaceré limity vášho auta. Treba však dávať extrémny pozor, pretože zvodidlá tu tvorí rad malých kameňov, ktoré vás pri prudšom náraze nezabrzdia, ale skôr katapultujú do rokliny. Niekedy, keď idem len okolo a nazriem dolu, sťažka preglgnem a rozmýšľam, koľko nešťastníkov sa v histórii už vykotilo dolu.
Tento špás však niečo stojí. Denná vstupenka na grossglocknerskú vysokohorskú cestu vyjde pre motoristov na 35 eur. My to však šikovne obchádzame dotankovaním plnej nádrže tesne pred vstupom (hore žiadne čerpačky nečakajte), kde domáci ponúkajú výživnú 98-čku za veľmi sympatické ceny (aktuálne 1,008 eur/liter) a ubytovaním sa v jedinom dobrom penzióne priamo na kopci (Berggasthof Wallackhaus), bez potreby schádzať dolu a dokupovať druhý deň ďalšiu vstupenku.
Na júnové schladenie som zhodou okolností dostal zaujímavý kúsok. Kamarát Laco bral Mercedes AMG GT-S, ktorému by som sa s Abarthom či čímkoľvek aktuálne dostupným z pressparku ťažko rovnal, takže som mykol plecami a vzal kľúče od ponúknutého Superbu Scout. Tento diaľničný špeciál mi prirástol k srdcu už pri našom dobrodružstve s Drahom, kde sme smerovali na Tour de France. Tentoraz však môj oranžový Scout obsahoval iný dvojliter pod kapotou, našťastie benzínový, a to s výkonom rovných 200 kW. To už nie je výkon, nad ktorým bežne lámeme palicu.
Lenže, Superb je relatívne ťažký, má vyššie nastavený podvozok (Scout = + 15 mm), tým pádom je viac uhúpaný, nemá predimenzované brzdy, ktoré znesú časté prudké brzdenia a nemal krídelka pod volantom, ktoré pri ostrej jazde veľmi pomôžu. Výkonu síce bolo dostatočne, no po ostrom výjazde hore som sa rozhodol netrápiť ho a nestavať do pozície, na ktorú nebol stvorený. Namiesto kopcového time attacku som sa rozhodol tentoraz okolie Grossglockneru preskúmať, a na to bol Scout ako stvorený.
Vzadu sa vďaka 220 V zástrčke nonstop nabíjali drony, zvýšený podvozok a pohon 4×4 perfektne poslúžil pri skúmaní často blatistého, trávnatého a miestami aj zasneženého terénu a kabína s vyhrievaným volantom a sedadlami bolo skvelé útočisko pred nepríjemným dažďom či vetrom vo výškach, kedy sme spolu s kamarátom Maťom dronmi skautovali okolie pre zachytenie nádherných scenérií.
V boji s migrujúcimi dažďovými oblakmi pomohol práve výkonný dvojliter, ktorému stačilo trocha dupnúť na krk a razom sme boli o 10 km ďalej, na druhej strane kopca, kde bolo sucho a ideálne podmienky na ďalšie dronové zábery.
Som rád, že ani tento rok som neporušil tradíciu júnového výjazdu pod Grossglockner, kde teploty cez deň atakujú dvadsiatku, no do hodiny môže pokojne začať snežiť. Síce som tento výlet výnimočne neabsolvoval športovým autom, no o nič menej som si to neužil. Krásne výhľady, široké možnosti turistiky, príjemné reštaurácie na úpätí kopcov s výhľadom do dolín a skúmanie okolia mi dalo opäť raz iný pohľad na tento milovaný kraj Rakúska, ktorý patrí medzi moje každoročné “must visit” destinácie.
Preto ak aj doma nemáte vyslovene športové auto či aspoň dvestokoňový hothatch, neváhajte a Grossglockner navštívite. Veď napokon, aj tá cesta so Superbom bola skvelá – nielen na kopci, ale aj po diaľnici, kde vďaka elektronickým asistentom, komfortnému podvozku a priestoru, som prišiel domov oddýchnutý a s pocitom, že sa nemusím vždy len naháňať ako o život. Škoda Superb ma naučila vychutnať si Grossglockner trochu inak, takže si tento model opäť zachoval svoje výnimočné miesto v mojej imaginárnej garáži.
Galéria
